Jean-Michel Guenassia: Klub nenapraviteľných optimistov

Paríž 1959. V časoch alžírskej vojny a rokenrolu sa dvanásťročný Michel Marini dostáva do sveta dospelých. V bistre Balto ho viac než stolný futbal priťahuje zadná miestnosť, kde sa stretáva tajomný Klub nenapraviteľných optimistov – emigrantov z východnej Európy, ktorí opustili svoje domovy, rodiny aj staré ideály. (vychádza 6. júna)

Dostupné aj ako e-kniha

Počúva rozprávania o ich milostnom živote, manželkách, deťoch, ambíciách a exile za železnou oponou. Ich dramatické príbehy sa v nasledujúcich rokoch prelínajú s podobne dramatickými udalosťami v Michelovej rodine. Lásky a drámy k nemu už neprichádzajú iba zo vzdialeného sveta, ale znenazdajky sa objavujú aj v jeho živote.

Výnimočný román sa stretol s nadšeným prijatím nielen vo Francúzsku, kde získal Prix Goncourt des Lycéens, ale aj vo viacerých európskych krajinách.

O autorovi

Jean-Michel Guenassia sa narodil v roku 1950 v Alžírsku, ktoré zohráva dôležitú úlohu aj v „románe jeho života“, úspešnom Klube nenapraviteľných optimistov. Opustil kvôli nemu kariéru scenáristu a dramatika a takmer sedem rokov sa venoval iba písaniu. Za román získal Prix Goncourt des Lycéens a ďalšie významné ceny. Okrem neho napísal ďalšie štyri romány, najnovší z nich je Valčík stromov a oblohy o osudovej láske Vincenta van Gogha.

Úryvok

Nepredstavovali si, že zajtrajšky budú také tvrdé. Niektorí sa v priebehu niekoľkých hodín prepadli z miest vysokých privilegovaných funkcionárov alebo zazobaných riaditeľov štátnych podnikov medzi bezdomovcov. Ten pád bol pre nich rovnako neznesiteľný ako osamelosť a smútok, ktoré ich zožierali. Mnohí sa ocitli vo Francúzsku po dlhšom putovaní, dostali tu politický azyl. Bolo to lepšie ako v krajinách, ktoré ich odmietali. Tu bola vlasť ľudských práv, pod podmienkou, že mlčali a nemali prehnané nároky. Nemali nič, boli ničím, iba žili. Opakovali to ako ústrednú tému: „Sme nažive a sme na slobode.“ Ako mi raz povedal Sašo: „Rozdiel medzi nami a ostatnými je v tom, že oni žijú a my sme prežili. Keď človek prežil, nemá právo sťažovať sa na svoj osud, to by urážal tých, ktorí tam ostali.“

V Klube nemuseli nič vysvetľovať ani sa ospravedlňovať. Boli medzi exulantmi a nemuseli nič vravieť, aby si rozumeli. Všetci na tom boli rovnako. Pavel tvrdil, že môžu byť hrdí na to, že sa im konečne podarilo zrealizovať komunistický ideál: boli si rovní.

„Čo viac chcieť, nie?“

Knižný tip: Klub nenapraviteľných optimistov

O knihe na Rádiu FM

Trochu optimizmu nikomu neuškodí

Klenot pre nenapraviteľných optimistov

Stolný futbal, šach & rock’n’roll

Hľadanie nového domova

Rozhovor s prekladateľkou v relácii Krajina kníh

Autor: Jean-Michel Guenassia

Titul: Klub nenapraviteľných optimistov

Originálny názov: Le club des incorrigibles optimistes

Edícia: Nová próza