Kjersti A. Skomsvold: Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia

Fotografie z návštevy v bratislavskom Artfore.

Nikdy príliš nevychádzala s druhými ľuďmi, pretože sa od nich až príliš odlišovala. Na sklonku života ju prepadne obava, že umrie skôr, než niekto zaregistruje, že vôbec žila. Vytiahne svoje staré svadobné šaty, napečie koláčiky a konečne sa odváži zájsť medzi ľudí.

Bez ohľadu na pokročilý vek hlavnej postavy sa s ňou dokázali identifikovať aj mladí čitatelia, pretože autorka bez gýčového sentimentu a humorným spôsobom hovorí o veľmi dôležitých veciach – medziľudských vzťahoch a potrebe byť samým sebou.

Útla kniha počíta s čitateľom, ktorý sa rád hrá a pátra. Na prvý pohľad je to nesúrodý sled scén zo života rozprávačky, z prúdu príbehov sa však postupne vynára pomerne jasný dejový oblúk. V románe sa objavuje niekoľko časových línií a mnohé odbočky. Chaos je však iba zdanlivý, každá veta, obraz, scéna či zdanlivo náhodná poznámka má nejaký význam, ukazuje na iné miesto v knihe, prípadne definuje charakter postavy.

Mathea zaháňa osamelosť nielen absurdnými výpravami do okolia svojho domu, miestami morbídnymi spomienkami či podivnými známosťami s inými zúfalcami, ale napríklad aj neústálym rýmovaním a slovnými hračkami, ktoré prinášajú pokoj do jej duše. Je na čitateľovi, aby sa týmto skrytým pôvabom nevyslovenosti nechal osloviť.

Kniha získala cenu za najlepší nórsky debut roka a bola nominovaná na cenu nórskych kníhkupcov.

Kjersti A. Skomsvold (1979) je autorkou jedného krátkeho a jedného dlhého románu. Tragikomický debut mladej nórskej spisovateľky bol preložený do štrnástich jazykov, rozpráva príbeh starej dámy, ktorá sa rozhodne žiť naplno.

Kníhkupectvá:Panta Rhei, Martinus,Gorila, ArtforumE-knihy: Palmknihy, Martinus

Titul: Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia

Originálny názov: Jo fortere jeg går, jo mindre er jeg

Autor: Kjersti A. Skomsvold

Preklad: Miroslav Zumrík

Ocenenia: Nórsky debut roka

Vydavateľstvo: Premedia

Rozmer: 120 x 190 mm

Počet strán: 144

Väzba: mäkká

ISBN ISBN 978-80-89594-17-7

Odporúčaná cena: 8.95 eur

Veľkoobchodná distribúcia: Partner Technic

Kniha vychádza: 16. októbra 2012

Recenzie:

Som len vtedy, kým ma vidia iní (Pravda)

Cíti úľavu keď zistí, že ešte neumrela(Sme)

Čím rýchlejšie kráčam... (Sieťovka)

Čím rýchlejšie kráčam, tým... (.týždeň)

Čím rýchlejšie kráčam.. (Book-review)

Neviditeľné životy. (Knižná revue)

Odmocnina mínus jednej (i-lemon)

Čím rýchlejšie kráčam... (blog Abc knihy)

Čím rýchlejšie kráčam (Sieťovka)

Čím rýchlejšie... (artblog)

Úryvok z knihy

V novinách čítam siahodlhé rozprávanie istého lekára, ktorý len tak mimochodom spomenie memento mori, čo znamená pamätaj, že zomrieš. To je moja diagnóza. Rozmýšľam, či sa to dá vyliečiť. To by som však musela ísť k lekárovi, a to nemôžem. Už som tam bola.

S Epsilonom sme raz boli na nedeľnom výlete. Bola som už unavená a z jeho rečí sa mi krútila hlava, nemali konca-kraja. „Pst,“ vyšlo zo mňa, kým mi hrča v hrdle príliš nenarástla. Epsilon sa na mňa pozrel. „Zdalo sa mi, že počujem kukučku,“ ospravedlňovala som sa. Epsilon chvíľu načúval, po niekoľkých sekunádch vytúženého ticha však pokračoval, kde prestal. Nakoniec som to už nevydržala a stiahla som ruku k sebe. Cesta najmenšieho odboja, to som ja, pomyslela som si. To sa rýmovalo. Potom som sa zo všetkých síl rozbehla dolu kopcom. Epsilon zastal na vrchole. Možno stále rozprával o všetkých prekážkach, ktoré musela prekonať Juneho mama. Nohy mi len tak-tak stačili telu. Napriek tomu ma niečo zadržiavalo, nevedela som, čo to je. Vedela som však, čo by povedal Epsilon: „To je zdravý rozum. Čo som ti povedal o ženách a padaní, Mathea?“ Rozbehla som sa ešte rýchlejšie a neexistoval žiaden zdravý rozum. Taký je to teda pocit, keď človek uteká, čo mu stačia sily, stihla som si pomyslieť a vtom som sa tvárou zaborila do štrku.

Začula som sirénu záchranky, tá sa však vzďaľovala. Zato sa ku mne blížil Epsilon, a kým som mala jeho, nepotrebovala som záchranku. „Matheamathea,“ začal, „nohu máš vykrútenú do pravého uhla, musíme zavolať záchranku.“ „Nienie, to je v poriadku,“ ubezpečila som ho a dvihla som k nemu zrak, „nerobme paniku.“ „V každom prípade musíš ísť na pohotovosť, to bedro ti musia napraviť,“ nedal sa Epsilon. „Ale nie, to je v pohode,“ chcela som zahovoriť a usmiala som sa, aby som ho upokojila. Vtom mi však vypadol zub. „Podľa mňa to v pohode nie je,“ uzavrel Epsilon, „zavolám taxík.“

Keď sme dorazili na pohotovosť, pokúšala som sa vojsť po vlastných, nechcela som nikoho obťažovať, sestrička ma však nasilu uložila na nosidlá. „Pôjdete hneď dnu, musí vás to strašne bolieť,“ oznámila mi. „Ale kdeže, takmer to necítim,“ oponovala som, „nemyslite na to.“ „Niekedy ti naozaj nerozumiem,“ pokrútil hlavou Epsilon.

Čakáreň bola plná na prasknutie a všetci na mňa zízali. Trochu som ľutovala, že som sa nechcela predbehnúť, potom sa však otvorili dvere a všetci sa obrátili k nim, aby zhodnotili úraz ďalšieho nešťastného pacienta. Vošiel starý muž, ktorý vyzeral taký smutný, až sa Epsilonovi roztriasla spodná pera. „Ako vám môžeme pomôcť?“ privítala starca sestrička za pultom. „Musím za dochtorom,“ odpovedal muž tak potichu, že sa všetci v čakárni nahli, aby ho počuli. „Musím za dochtorom, spred domu mi ide taký sladký smrad a ja sa bojím, že sa mi tam nasťahovali narkomani, drogy vraj smrdia tak sladko.“ „Ale zranili ste sa nejako?“ chcela vedieť sestrička. „Ó, nie, nie,“ roztrasene ju ubezpečil starec, „ale musím za dochtorom.“ Sestrička ani ostatní v čakárni nerozumeli, prečo musí za tým doktorom, a nerozumeli sme ani ja s Epsilonom. Teraz však už rozumiem.

Po epizóde s behom dolu kopcom sa Epsilon musel na istý čas ujať všetkých domácich prác, ja som vôbec nesmela hýbať pravým bedrovým kĺbom. Epsilon nakupoval a varil, ja a ozdobný vankúšik sme ležali na pohovke. Čoskoro som pochopila, že sa Epsilonovi musím nejako odmeniť. Absolvovala som preto korešpondenčný kurz nemčiny. Myslela som, že nás to oboch poteší.

„Komm mal her, Liebling,“ privítala som ho, kým si na policu vešiaka v chodbe skladal klapky. Asi mi nerozumel, pretože sa namiesto toho hneď dal do vysávania. Ticho som ho ubezpečila, že ho nechcem zaťažovať: „Ich will mit Ihnen nicht Schindluder treiben.“ Prehlušilo ma však hučanie vysávača.

Je večer. Sledujem Televízne noviny a jem uhorku. Einar Lunde hovorí so štátnym meteorológom, ktorý oznamuje, že sa blíži búrka Leif a že ďalšia dostane ženské meno na M. Uvedomím si, že je to príležitosť, ako meno Mathea dostať do meteorologických máp. Mala by som tiež niečo spoločné s údržbárom Leifom. Mohli by sme sa o tom rozprávať a súťažiť, čí nečas mal v metroch za sekundu väčšiu rýchlosť.

Predpoveď počasia sa končí, štátny meteorológ zaželá pekný večer a ja poďakujem. Ďalej žujem uhorku a myslím na stopy po zuboch. Robím to kvôli Descartesovi a jeho myslím, teda som. Potom mi však na moje zdesenie vypadne predný zub. Minulú noc mi odpadlo materské znamienko, ráno som ho našla na posteľnej plachte. Ostáva zo mňa čoraz menej. Ako sa len toto skončí?

Zub uviazol v uhorke a ja sa s pachuťou krvi v ústach zmätená dívam na niečo, čo vyzerá ako zbraň na zabíjanie tuleňov. Zub vytiahnem a pokúšam sa ho vložiť na miesto, už tam ale nesedí. Akoby okúsil veľkomesto a viac sa nemohol vrátiť do rodnej dediny: „Tu je to už pre mňa primalé.“

Nesedí ani žiaden zub z vrecka na chlieb. Skúšam ich všetky, s koreňmi aj bez, a som čoraz zúfalejšia. „Toto je odmocnina mínus jednej,“ hovorí Epsilon, „tá žiadne riešenie nemá.“