Patrik Pašš: Tri. Nie štyri, nie päť (grafický román)

Grafický román Patrika Pašša je príbehom nešťastníka, ktorý nečítal ani jednu z kníh o tom, ako si získať priateľov, ako seba a druhých priviesť k vrcholným výkonom či ako prekonať starosti a stres. Opisuje (a vykresľuje) veci, ktoré oslovia najmä dnešných tridsiatnikov, ktorí si predlžujú detstvo tým, že sa pustili do výchovy vlastných detí.

Patrik Pašš (1974, Bratislava) získal v roku 1982 čestné uznanie za prvé miesto v hode do diaľky. S týmto predčasným úspechom sa podobne ako Macaulay Culkin dodnes nevyrovnal.

Kníhkupectvá: Panta Rhei, Martinus, Gorila, Artforum, Brloh

V Česku: Kosmas, Seqoy

Titul: Tri. Nie štyri, nie päť

Žáner: Grafický román

Autor: Patrik Pašš

Vydavateľ: Premedia

Rozmer: 150 x 235

Počet strán: 336

Väzba: Brožovaná

ISBN 978-80-89594-18-4

Odporúčaná cena: 10.95 eur

Kniha vychádza: 30. august 2012

Recenzie:

Čtyřicátník ztracený ve svém životě (iliteratura.cz)

Grafická recenzia grafického románu (Sieťovka/Kurochimenez)

Tri. nie štyri, nie päť (Book.Review)

Preskakovanie medzi realitami (kniha týždňa: Pravda)

Comix ako prúd vedomia (.týždeň - viď nižšie)

Tri. Nie štyri, nie päť (Romboid)

----------------------------

Comix ako prúd vedomia

Pôvodné slovenské grafické romány by sme zrátali na prstoch jednej ruky. Pôvodné slovenské grafické romány vydané v slovenčine a na Slovensku by sme zrátali tiež na prstoch jednej ruky, len nejaké prsty by zostali nevyužité.

Už tento fakt sám osebe stačí na to, aby sme pôvodný slovenský grafický román Patrika Pašša privítali s nadšením. Nadšenie ale nemusí vydržať dlho, stačí, aby potenciálny čitateľ vzal Paššov komiks, či presnejšie, comix, iba na chvíľu do rúk, kdesi v kníhkupectve a len letmo ním prelistoval a nadšenie je preč. To preto, že prvý pohľad na Paššov comix skôr odrádza, ako povzbudzuje. Viac také čarbanice ako poriadne obrázky nikoho veľmi nepresvedčia, že autor naozaj vie kresliť a texty vypovedajú čosi podobné o písaní.

Lenže to je zle, celé zle, hlúposť, chyba, ktorú si potenciálny čitateľ uvedomí okamžite po tom, ako sa do grafického románu Tri. Nie štyri, nie päť naozaj sústredene začíta (a zadíva). Lebo Paššov debut pokojne môžeme pasovať za jednu z najsilnejších a najkonzistentnejších autorských výpovedí tohto roku, vskutku generačný román, ktorý osobitou formou pomenováva akýsi životný pocit. Môj životný pocit tridsiatnika, ktorý už je vlastne skoro štyridsiatnikom, ale nezdá sa mu, že by životu a vôbec svetu tam vonku nejako zásadnejšie porozumel.

Hlavný hrdina Oscar, mladý mestský profesionál píše do šuplíka komiks, či presnejšie comix. Do renomovaného značkového zápisníka si zapisuje a zakresluje veci, ktoré sú tým comixom. Malo to byť o zombíkoch, ale nie je, malo to byť o nákaze civilizačným strachom, ale tiež nie je, malo to byť o rutine v partnerskom zväzku a otcovskom šťastí, ktoré človeku nedochádza, keď sa práve deje, ale tiež nie je. Comix bez pointy a bez idei byť čímsi iným, ako comixom.

To preto, že definujúcou metódou Paššovej tvorby - a celkom zámerne nevravím o umeleckej tvorbe – je zaznamenávanie prúdu vedomia. V comixe nie častá metóda, ale už jestvujúca, v literatúre osvedčený a domestifikovaný spôsob, ako čitateľa vtiahnuť do diela a nesprostredkovať mu nič, okrem nemožnosti vypovedať čokoľvek, aj je človek – autor úplne úprimný. Môže ísť o hru, o vedomú štylizáciu autora, na konci však, v texte samotnom nám autor a postava celkom splynú.

Čosi ako terapia v priamo prenose, Laurence Sterne tak napísal Život a názory blahorodého pána Tristrama Shandyho a Jack Kerouac Na ceste. Ak sa to vie, funguje to nádherne, ak sa to nevie, je to ako dívať sa na samohanu kohosi celkom cudzieho. Pašš vie, alebo sa mu to podarilo, svoj comix má alebo nemá totálne pod kontrolou, comix autora uväznil, zmocnil sa ho a robí si s ním čo chce. Postavy prichádzajú a odchádzajú podľa toho, kto čo autorovi v komikse povie, dej preskakuje podľa toho, ktorá z postáv sa akurát rozspomína, autor sám je raz handrou, chudákom bez chrbtovej kosti, duševným exhibicionistom, inokedy zase chladnokrvným manipulátorom a sofistikovaným demiurgom a celé je to neuveriteľná emočná jazda.

Ešte aj autorova (ne)schopnosť tvoriť v umeleckom druhu, ktorý si zvolil sa na konci ukáže ako prednosť. Vertikálne radenie štyroch obrázkov na stranu je nezmyselné, základná komiksová gramatika sa hodí na stripy, pokúsiť sa vypovedať cez ňu epickejší príbeh je alebo nehorázna trúfalosť. alebo to autor jednoducho nevedel, lebo komiksom nerozumie. A predsa to funguje.

Vynikajúce, výborné, len treba dúfať, že Pašš svojich čitateľov(divákov) nájde.

Juraj Malíček, .týždeň, č. 39/2012