Vanda Rozenbergová: Moje more

Vanda Rozenbergová debutovala poviedkovou knihou Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011), ktorá svojim názvom odviedla pozornosť od toho, že autorka rozumie predovšetkým ľuďom. Poviedky „o mužoch, deťoch a ženách, ktoré to s nimi musia vydržať“ sa dočkali priaznivého ohlasu zo strany kritikov aj čitateľov. Očakávania by nemal sklamať ani autorkin prvý román.

Fantázia a nadhľad sa tu nemíňajú s realitou. Autentickosť postáv, živý jazyk a humor je v knihe prítomný bez toho, aby ste spolu s autorkou skĺzli k lacným literárnym trikom, kde sú všetky konce šťastné a hrdinky spokojné.

Moje more je príbeh o dvoch ženách a dvoch mužoch, o ich slabosti pre krásu, láske k menám, k hračkám, k vode. A tiež o predurčení. Máme slobodnú vôľu? V živote niekedy platí, že keď si veci uvedomíme, býva už neskoro. Tento príbeh môže byť povzbudením: nikdy nie je neskoro.

Recenzie:

Puzzle s pestrým motívom (ne)slobodnej vôle (Lemon)

Moje more (Sieťovka)

Moje more (Pohľady)

Rozhovor s autorkou (Knihožrút)

O mori bez soli (Pravda)

DISTRIBÚCIA:

Panta Rhei, Martinus, Gorila, Artforum

E-knihy:

Martinus, Palmknihy

ÚRYVOK Z KNIHY

Niki

Ten lenivý sviniar, ktorý mi predával moju pohovku Ivanhoe, ani nevedel, že tento typ matraca má výplň zo zavzdušnenej slamy a pohovka je určená na absolútnu regeneráciu mäkkých tkanív. Predáva nábytok bez toho, aby ho rozoznal od kníh či mletého maku. Neznášam predavačov.
Ja by som vedel predávať nábytok. Raz sa k tomu dostanem, to je jasné. Plánujem odísť do väčšieho mesta, kde majú poriadne nábytkové centrá a dizajnérske štúdiá. Najlepšie do Paríža. Zatiaľ mi musí stačiť vedomie, že moje žiadosti o prácu ležia v databázach kvalitných nábytkových varieté v našej krajine. Nikto z nich o mňa nemá záujem. Robia chybu. Keby som si kupoval pohovku Ivanhoe sám u seba, uznanlivo by som pokýval hlavou a povedal: dobrý výber, pane! Táto pohovka má výplň zo zavzdušnenej triedenej substituovanej slamy, pruženie s nosnosťou pol tony a jej ergonómia je prispôsobená telu skutočného človeka. Poťahová látka má tri vrstvy, z toho stredná vrstva je prešívaná mesačnou niťou a vrchná vrstva je z kozmického materiálu. Farebná stálosť látky je garantovaná doživotne. Dizajn pohovky Ivanhoe bol inšpirovaný remeslom starých keltských drevárov, uvidíte, že je úžasná. Viem, čo hovorím. Sám som si ju kúpil.

xxx

Moji mladší bratia, s ktorými som sa kedysi delil o jednu izbu, nikdy nemali radi môj kútik. Ak by som sa pustil do planých úvah o tom, koľkým v poradí je najvhodnejšie sa narodiť, rozhodne nie ako prvý. Som najstarší a vlastne jedináčik, lebo ďalší brat je odo mňa mladší o osem a najmladší o desať rokov. Oni sú rovesníci, ja som sám. Ale izbu sme mali jednu. Pochopiteľne, že som mal nárok na samostatné bývanie, ale svoje práva som mohol prevaľovať na jazyku donekonečna – jednoducho na to neboli peniaze.
Moji rodičia sú totiž jednoduchí ľudia. Stretli sa, vzali sa, nasťahovali do dvaapolizbového bytu a splodili troch synov. Celý život dreli, aby sme sa mali dobre – aby sme mali každý deň rožky a mlieko, aby sme si mohli kúpiť obľúbený časopis, aby sme mali každý svoje tenisky a športové súpravy, aby sme mali dobre vybavený peračník a v škole vždy zaplatené obedy. Nič viac. Bratia si teda obľúbili môj kútik. Moju posteľ, aj moje papuče. Úhľadne vyrovnaný paplón mi vždy rozhádzali, papuče odkopli a na polici som po návrate zo školy našiel rozsypané proso pre kanárika, špinavé ponožky alebo rovno dve obschnuté misky od pudingu. Musím povedať, že ani jeden z nich sa na mňa nepodobá. Keď sa dívam na svoju fotografiu z prvej triedy, ktorú robia všetkým prvákom, tú so šlabikárom v ruke, nechápem, ako som prežil. Ten chlapec na fotke, ja, potrebuje vitamíny A, B, C, D, E, K, ďalej železo, vápnik, horčík, kyslík, dva litre krvi a dobrý obed. Nikdy som nevyzeral zdravo, ale vo veku sedem rokov som bol evidentne pod mierou. Bledé oči vpadnuté v zelenkavej zvraštenej tvári, hnedý kockovaný pulóver voľne ovísajúci, bez ramien, vlasy farby nijakej, sčesané za uchom. Mľandravý výzor však ukrýval nezdolného ducha. Ako najstarší som mal vyhliadky na to, že odídem z domu prvý a moji súrodenci na tom pracovali od svojho narodenia.
Celkom pekne sa snažili aj rodičia, pričom mama trošku viac ako otec. Nemyslela to s mojou výchovou zle, ale keď si spomeniem na jej potrebu vyplácať mi za každú jednotku päť korún a za každú trojku, štvorku a pätorku nadeliť mi žehlenie bielizne pre celú rodinu, zarobil som si cez školský rok niekedy aj dvadsať korún a v žehlení by som mohol ísť na majstrovstvá sveta. Ona pravdepodobne videla, že domáce práce mi idú celkom dobre, a nijako ma nemotivovala hrať vonku s ostatnými chalanmi futbal alebo ísť robiť na rieku vodný mlyn. Tak isto dobre vedela, že čo sa týka stravy, nebol som nikdy náročný a vyžil by som na sušienkach a chlebe s maslom. Moja mama však mala celý rok prídel kačíc a husí od babky z Komjatíc a celé detstvo, každú nedeľu a každú stredu, ich piekla. Nedusila, nekrájala, nevarila, neúdila, ani nemixovala. Piekla. Nikto ma dnes neprinúti vložiť si do úst červenkastú chrumkavú kožu z hydiny, s pripečenými fliačikmi majoránu. Odporúčaný počet pečených kačíc na jeden život som niekoľkonásobne prekročil, ba vytvoril som nový rekord. Moji bratia to tak citlivo nevnímajú. Myslím si dokonca, že im je doživotne jedno, čo jedia, hlavne, aby toho bolo veľa.

xxx

Teraz mám tridsať rokov a bývam sám. Pracujem v kúpeľoch a dostal som malú služobnú izbu. Tento hotel je na miestne pomery obrovský. Mám ho rád od prvej chvíle, ako som sem vstúpil. Hotel je plný pekných vecí a ja som šťastný.

xxx

Mám bábiku. Je to normálna barbie, ale volám ju Melisa. Nie, nekúpil som si ju náhodou, vždy som ju chcel. Žijeme vo svete, keď sú podobné slabosti priam žiadúce. Videl som v telke muža, ktorý vláčil na vozíku veľkú bábku, predstavoval ju ako svoju manželku a nepohol sa od nej na krok, a to ani vtedy, keď uskutočnil výstup na Mont Blanc – po celý čas ju niesol na chrbte. Ľudia sa dnes jednoducho radi predvádzajú. Ja a moja bábika sme spolu štyri roky. Kupujem jej značkové oblečenie a nosievam ju so sebou do práce. Zaobstaral som si malý čierny tubus, ktorý vyzerá ako obal na termosku. Nie je na tom nič nezvyčajné, ak si so sebou nesiem kávu alebo čaj. Ja si však so sebou nosím Melisu. Okrem nej je mojou najlepšou priateľkou Ester. Ester je kolegyňa z práce a nastúpili sme do kúpeľného domu spolu. Poznáme sa z inej práce, keď sme zastupovali mliekáreň a robili po obchodných domoch ochutnávky. Mávali sme vtedy oblečené zásterky s nápisom Mlieko chutí najlepšie. Ester mi veľmi pomáhala a podržala ma v ťažkých chvíľach, pretože mlieko neznášam. Až dovtedy som si bol istý, že ho len jednoducho nemám rád, ale keď sme ľuďom ponúkali malé plastové poháriky naplnené mliekom a oni ich pred nami pili, bolo mi na zvracanie. Som si istý, že mám nejakú mliečnu fóbiu. Zmluvu sme podpísali na šesť mesiacov a Ester mi celý ten čas zacláňala, aby som sa nemusel dívať, ako tí ľudia mlieko pijú, ako im biele kvapky zostávajú na pere alebo na brade. Našťastie, poháriky boli naozaj malé a mlieka tak na dva hlty. Odvtedy si s Ester pomáhame a ona je aj jediná, komu som ukázal svoju Barbie.
Ester mám strašne rád. Je v kúpeľnom dome chyžnou. Chodievam s ňou do knižnice. Niežeby som čítal, ona si vyberá knihy a ja si ich len tak prezerám. Ona je celkom iná ako ja. Možno preto jej dôverujem. Ja aj ona dokážeme u cudzích ľudí vzbudiť dojem, že sme im blízki. Vieme navodiť ilúziu spriaznenosti a spolupatričnosti, cudzie osoby nám rozprávajú na počkanie svoje intímne príbehy a ako ja, tak aj Ester musíme mať v tvári niečo, čo im dáva pocit istoty a dôvery v našu diskrétnosť. Máme s Ester rovnakú smolu – inteligentnú tvár, mierne naklonené držanie tela a profesionálnu schopnosť počúvať iných. Chcem povedať, že verím iba Ester a Melise. Každá ostatná dôvernosť je falošná.

xxx

Ester a ja sme napriek tomu odlišní. Ja nečítam knihy a ona je celkom iná napríklad v predstave priestoru, ktorý jej vyhovuje. Keď som k nej prišiel prvý raz, bol som poriadne zaskočený. Jej jednoizbový prenajatý bytík pripomínal celu. Strohá zastaraná kuchyňa, biele ošúpané dvierka skriniek a kávové kachličky. Staré, pôvodné drevené parkety, obyčajné biele steny. Čisté. Žiadna posteľ. Ester nemá posteľ. Matrac z jedného kusa molitanu je položený na zemi, pod oknom. Oproti je na stolíku malý televízor, vedľa rozložený sušiak na bielizeň. Žiadny koberček. Ester má pri matraci úhľadne uložené papuče a poukladané knižky. Okno nad ním je tiež dokonale čisté a dovidieť cezeň až na Vysokú. Izba pôsobí strašne pustým dojmom a zároveň je veľmi osobná. Aby som to zhrnul: osoba, ktorá tu žije, musí byť z rádu žobravých mníchov.
– Si prekvapený? – opýtala sa.
– Som. Nepoznám ženu, ktorá by sa uspokojila so spaním na zemi a s holými stenami.
– ... je to vo mne odmalička. Mám to takto rada. Nemôžem sa obklopovať vecami. Zavadzajú mi.
– ... ale, kde ich teda máš?, – začudoval som sa.
– Nemám veci, Niki.
Tomu som nemohol uveriť. Ester nemá veci. Najkrajšia osoba v živote – po mojej Barbie – ktorú som stretol, a nemá veci.
– Nuž, niečo samozrejme mám. Jedny topánky na zimu, jedny na leto. Jednu tašku, jeden kabát a jednu tenkú bundu, jeden televízor, jeden vešiak na kolieskach. Jednu malú kozmetickú taštičku, keby si chcel vedieť – a v nej mám krém, rúž a čiernu ceruzku, zrkadielko a malé nožničky. Mám jedny papuče, jeden rolák čierny, jeden ružový, jedny džínsy, jedny kratšie nohavice a tiež jednu krátku čiernu sukňu. Mám tričká, ktoré poznáš, mám viac kusov spodného prádla, dvoje pančúch na zimu a žiadne na leto, v kúpeľni jedno mydlo, jeden šampón na vlasy, jednu kefku a jednu pastu, vždy jeden uterák a jednu osušku, zvyšné dve sú v skrinke nad umývadlom. Mám tento praktický sušiak na bielizeň a naň si vešiam svoje oblečenie pri otvorenom okne, nasávam vzduch a teším sa z opratých vecí, ktoré periem ručne a mám na ne len jeden univerzálny prášok. Nemám počítač, auto, skrine, stôl, nemám napríklad žiadne súpravy posteľného prádla, pretože nemám ani posteľ, periem si dokola tieto jedny obliečky, lebo som si ich kúpila sama a sú presne také, aké sa mi páčia.
– Ale prečo? Nemáš peniaze? Platíš dlh? Vydiera ťa niekto?
Ester sa smeje a ofinu zakladá za ucho.
– Neviem. Páči sa mi, keď tu ležím len tak, sama, bez vecí a bez zvukov, keď si pripravujem niečo veľmi dobré, jednoduché na jedenie, keď sa pomaly obliekam a beriem si so sebou do fľašky vodu a zamykám svoj priestor a idem von, kráčam pešo za tebou, do práce. Milujem ten pocit.
– Ester, ty si predsa vždy chcela predávať nábytok. Túžime po tom spoločne. Nebude ti lepšie, ak si to tu zariadiš a budeš sa sem tešiť?
– Nie. Chcem bývať práve takto.

xxx

Mám vodičský preukaz. Nie je to nič zvláštne, viem. Mať vodičák je dnes pre každého také samozrejmé, ako používať toaletu.
Keď som bol malý, rodičia nás natlačili do rodinného moskviča a uháňali sme po šírej krajine, niekedy desať minút, inokedy celú polhodinu, lebo približne toľko mi trvalo, kým som sa povracal. Spočiatku sa krátko po mne povracali aj moji bratia, potom, keď nás mama začala kŕmiť liečivom na kinetózu, oni prestali, ja nie. Tabletka mi nikdy nepomohla. Pomohlo mi len igelitové vrecko a facka od otca. Vlastne mi stačilo, že som sa na moskvič len pozrel, ani som sa v ňom nemusel viezť. Cestou k starej mame do Komjatíc som vracal presne trikrát, ten posledný raz to bolo za kopcom, asi šesť kilometrov na dohľad od dediny a otec ma tam vždy rovno nechal. Zvyšok cesty som šiel pešo a naši už mali zjedenú polievku aj druhé, keď som sa objavil na dvore.
Preto je vlastníctvo môjho vodičského preukazu zvláštne, hoci je jasné, že dnes ma nikto do žiadneho moskviča neposadí. Používam len hotelový golf. Ale nevoľnosť mám v aute stále – s výnimkou, ak ho riadim. Skúsení vodiči ma presviedčali, že je to tak, no človek len ťažko uverí faktu, že ak ma na sedadle spolujazdca nadrapuje a musíme stáť každých päť minút, ako vodič dokážem prejsť naraz aj sedemdesiat kilometrov. Pochopiteľne, pach benzínu mi stále nerobí dobre, ale ako jazdec obstojím. Musím. Vlastníctvo vodičského preukazu si odo mňa vynútili v hoteli a jediné cesty autom, ktoré absolvujem, sú na stanicu, keď idem po kúpeľných hostí. Som k dispozícii v prípade, že hotelový šofér má voľno.
Vozievam tých, ktorí cestujú vlakom alebo autobusom. Som vlastne taký hotelový taxík, mimochodom, v tomto malom mestečku jediný. Väčšina hostí chodí vlastným autom až ku vchodu, ale občas sa pritrafí nejaký dobrodruh, ktorý auto nemá a potom po neho ideme my. – ... Niki, o dvadsať minút máš výjazd, – oznámi chyžná z druhej smeny a ja si nenápadne položím čierny tubus pod nohy, aby som si ho nezabudol vziať so sebou. Melisa na rozdiel odo mňa cesty autom miluje.
Večer sme si s Ester urobili malú oslavu – mala meniny. Navrhol som, aby sme boli radšej u mňa, sľúbil som, že uvarím niečo strašne dobré a budem ju obsluhovať. Moja izba je celkom iná ako malý byt, v ktorom žije Ester. Každý deň začínam tým, že si povysávam posteľ, koberec aj pohovku, vytrasiem paplón a uložím ho do skrinky. Otvorím okno a polejem kvety. Prezlečiem Melisu, preložím ju z jej miniatúrnej postele do miniatúrneho kresla, alebo k jej mini toaletnému stolíku a trochu sa s ňou zhováram. Myslím, že to nie je nič zvláštne, ak je človek sám, že sa rozpráva s bábikou. Mám ju rád. V kuchynke si pripravím niečo veľmi dobré, mám rád drobné sústa, väčšinou nakrájam bagetu na kolieska a potriem ich len tak, maslom, alebo si rozmrazím croissanty bez náplne. Uvarím si kávu, nemám kávovar, zalievam si instatnú brazílsku arabicu horúcou vodou, bez mlieka, bez cukru. Opriem sa s podnosom do kresla a s nohami vyloženými na koženej taburetke si zapnem telku – pozerávam ranné vysielanie. Nikdy sa mi nelení kvôli tomuto všetkému vstať a čudujem sa tým, ktorí naťahujú prebudenie do poslednej chvíle, aby potom vybehli z domu a nechali za sebou rozostlanú posteľ a nepoužitú šálku. Desať minút pred deviatou odchádzam z izby. Zídem dolu schodmi, ocitnem sa vonku, a prejdem asi päťdesiat metrov po asfaltovom chodníku ku kúpeľnému domu. Ten krátky úsek lemujú gaštany a lipy, úhľadná tráva a vtáčí spev. Vstúpim do budovy, pozdravím a obídem pultík recepcie. Som v práci. Položím svoj obal s Melisou do police pod trezorom a sústredím sa na obsah dnešného dňa.
Prichádzajú ľudia. Naše kúpele sú tu pre všetkých, nielen pre chorých, žiaľ, chorí sem chodia radšej, to je jasné. Niežeby som mal niečo proti nim, občas som však trochu dekoncentrovaný, ak sa ku mne kymáca vychudnutá postava s tenkými končatinami a priveľkou opuchnutou hlavou. Viem už totiž, o čo ide. Aby bolo jasné, takýto pacient má rakovinu, nádor, tumor, metastázy kadetade a ja som k nemu milší ako k ostatným, hoci mi sťahuje žalúdok. So zdravím nie sú žiadne žarty, pokiaľ ide o mňa, celkom isto by som sa zabil, byť na ich mieste.
Svoju prácu mám rád. Ešte keby tak nechodili ľudia. Niekedy si myslím, že keby nechodili ľudia, bol by som tu úplne šťastný. Som si vedomý, že hotely a kúpeľné domy sú pre ľudí a keby sem nechodili, nebol by som tu ani ja. Aj tak mi však hostia dosť lezú na nervy. Neprekáža mi, že sa chcú ubytovať, ja len nemám rád ich pachy. Áno, po mlieku a po aute je to ďalší z mojich démonov – ľudský pach. Aj vôňa, ak na to príde, ale skutočne príjemnú, nenásilnú vôňu tela neprekrytú parfumom, zacíti človek len výnimočne. Nezazlievam ľuďom, že nie sú čistí. Oni sú. Chystajú sa na pobyt u nás dôkladnejšie ako na ples v opere, to viem. Ale priznajme si – sú prosto typy, ktoré môžeš drhnúť od rána do večera, a aj tak vylučujú neidentifikovateľné pachy.
– Ty nevieš, čo je zápach, Niki, – hovorieva Ester, keď sa posťažujem, koľko námahy musím vkladať do toho, aby som bol k určitým ľuďom naozaj milý, lebo mi smrdia. Presviedča ma, že chyba je na mojej strane a starší ľudia majú nárok voňať, ako chcú – ak nie sú rovno bezdomovci alebo nemajú lepru.
– Dnes mi jedna pani toľko ďakovala, tak dlho mi stískala ruku a tak páchla, že mi vyrážal na čelo pot. A ty tvrdíš, že chyba je na mojej strane.
– Pravdaže je na tvojej strane. Aj s tvojimi fóbiami, s barbinou v obale od termosky a s vracaním v aute. Či mi ľudia voňajú alebo nie, ja neriešim. Tebe to zaberie polovicu dňa.
No áno. Jediný pach, ktorý mi robí vyslovene dobre, je vôňa nového nábytku. A Ester by mi urobila najväčšiu radosť, keby si nejaký kúpila a spolu by sme ho u nej vybaľovali, spájali, premiestňovali a hladkali hebké čalúnenie alebo prechádzali prstom po drevených hranách nejakej peknej novej skrine. Nemá mi čo vyčítať. Je pravda, že toho neznesiem veľa, ale nemať veci – to nie. Ester je v tomto dosť čudná.
Dnes sa prišla ubytovať jedna babička, bol som k nej štandardne milý, nijako extra, len tak normálne, ale ona obišla náš recepčný pultík, čo sa nesmie, a dala mi palcom krížik na čelo, čo by sa tiež nemalo. No zbohom, pomyslel som si, toto je prvý stupeň. Zajtra ma bude chcieť objať a pozajtra pobozkať.
– Možno cítila, že potrebuješ pomoc, – smiala sa na tom Ester a to nevedela, že babka mi ku krížiku povedala aj „nech Vám Boh pomáha.“ Mám rád krásu a tá starká mala jedno šťastie – že mala pekné čisté pestované ruky, voňavé fialové vlasy, orgovánové šaty s opaskom a s brošňou a voňala ako jablkový osviežovač vzduchu.
Vec považujem za krásnu, pokiaľ má správne proporcie. To isté si myslím aj o ľuďoch. Chlapík, čo ma večer pozval do svojho apartmánu, mal proporcie úplne rozhádzané, a tak som ho zdvorilo odmietol. Necítim sa dobre, povedal som a čiastočne to bola pravda. Niečo ma bolí.