Aľa Rachmanovová: Manželstvá v červenej búrke

Prvý diel denníkov Ale Rachmanovovej (Študenti, láska, Čeka a smrť) sa končí na sibírskej staničke, kde odovzdáva svoje denníky, v ktorých popisuje hrôzy boľševického prevratu, do rúk rakúskeho vojnového zajatca. Manželstvá v červenej búrke sú jeho pokračovaním z rokov 1920 až 1925 a začínajú sa vyznaním Rakúšana z lásky k ruskej študentke.

Hoci si Čeka nevybojovala miesto v titule knihy, stále hrá v živote sovietskych občanov nemalú rolu. Násilie, ktoré sa dostávalo ku slovu v prvom diele denníkov, sa stáva rutinou, už sa nestrieľa – „reakčné a rozvratné živly“ odsudzujú „budovatelia svetlejších zajtrajškov“ na doživotnú otrockú prácu v trestaneckých táboroch. Strach, pud sebazáchovy a zúfalá túžba prežiť nútia ľudí zriekať sa nielen svojich snov a ideálov, ale i zásad.

Nový režim hlása voľnú lásku, komúny, nezáväzné krátkodobé partnerstvá, absolútny materializmus a ľúbostným citom opovrhuje ako buržoáznym prežitkom. Na pozadí tejto prudkej sexuálnej a spoločenskej obrody sa pred čitateľom odvíjajú veľakrát smutné vzťahy Aliných sestier a kamarátok, príbeh jej vlastného harmonického manželstva, či zrelý zväzok jej starnúcich rodičov.

Manželstvá v červenej búrke nestratili na aktuálnosti, hoci od ich napísania uplynulo takmer deväťdesiat rokov. Nihilizmus a anarchia, citové otupenie a slepé nasledovanie ideálov versus dôvera vo vlastné srdce, hodnoty a okruh najbližších budú stále aktuálnymi témami.

Aľa Rachmanovová, vlastným menom Galina Džuraginová (1898, Kasli – 1991, Ettenhausen) pochádzala z ruskej šľachtickej rodiny a patrila k prvej vlne ruských exilových autorov. Detstvo a mladosť strávila v uralskom mestečku Kasli. Po vypuknutí ruskej občianskej vojny uteká aj s rodinou na Sibír, kde sa vydáva za rakúskeho vojnového zajatca Arnulfa von Hoyera. Krátko po svadbe manželia musia opustiť sovietske Rusko. Spolu s malým synom sa usádzajú najprv vo Viedni, neskôr v Salzburgu. V medzivojnovom období vydáva Galina pod pseudonymom Aľa Rachmanovová svoje denníky. V tridsiatych rokoch vychádzajú v troch zväzkoch: Študenti, láska, Čeka a smrť; Manželstvá v červenej búrke a Mliekáreň v Ottakringu (slovenské vydanie vychádza na budúci rok). Jej denníky sa stávajú bestsellermi a sú takmer okamžite po vydaní preložené do viac ako dvadsiatich jazykov. Po smrti syna na konci druhej svetovej vojny vydáva knihu Jurka, jeden z mnohých. Nasleduje čitateľsky úspešný román Továreň na nového človeka a biografie rôznych významných ruských osobností. V roku 1945 uteká Rachmanovová a jej manžel opäť, tentokrát do Švajčiarska. Tu jej manžel v roku 1971 umiera a o dvadsať rokov neskôr aj ona. Aľa Rachmanovová odpočíva na salzburskom cintoríne po boku svojho manžela a syna.

Recenzie a profily:

Kniha týždňa: Socializmus s ruskou tvárou

Pochopiť Rusko? (Piano)

Asi som už videla priveľa smrti

Láska a ľudskosť proti šialenstvu

Keď Boha vystriedali boľševici

Kníhkupectvá:Panta Rhei, Martinus, Gorila, Artforum, abcknihy

E-knihy: Martinus, Palmknihy

Autor: Aľa Rachmanovová

Titul: Manželstvá v červenej búrke

Podtitul: Denníky z rokov 1920 – 1925

Preklad: Zuzana Demjánová

Vydavateľ: Premedia

Kníhkupectvá:

Veľkoobchodná distribúcia: Partner Technic

Rozmer: 145 x 235 x 20 mm

Počet strán: 336

Väzba: Mäkká

ISBN 978-80-89594-08-5

Odporúčaná cena: 12.95 eur

Veľkoobchodná distribúcia: Partner Technic

Kniha vychádza: 1. august 2012

Úryvok z knihy

12. august 1923

Práve pod oknom rodičovskej spálne je lavička, na ktorej sa počas týchto pekných dní vyhrievajú na láskavom slnku obyvatelia nášho domu. Súčasne je to miesto na ľúbostné schôdzky a zhora sa dajú zistiť najzaujímavejšie veci a vôbec ma pritom nevidia.

Dnes tam sedela služobná komisára Markova a „fešák“ zdola. Už na prvý pohľad bolo jasné, že sú zaľúbení. Chlapec mal na sebe svoje najlepšie nohavice a novučičkú čiapku a práve vravel: „Len jedno sa vás pýtam, Daša: Koľko rokov ste si chránili svoju čistotu v kláštore a či ste boli šťastná? A keď váš kláštor spálili a mníšky vyhnali, kde bol vtedy váš Boh?“

Daša neodpovedala.

„Odpusťte, že sa pýtam, ale koľko máte teraz rokov?“

„Dvadsaťsedem,“ zapýrila sa Daša.

„Dvadsaťsedem, za rok to bude dvadsaťosem a potom dvadsaťdeväť a potom, zrazu z vás bude – prepáčte ten výraz – stará krava. Kto si myslíte, že ste, pre koho porušujete prírodný zákon?“

„Myslíte si, že by som nebola v kláštore, keby ste vy boľševici všetko nezničili? Kláštor už neexistuje, ale chcem byť taká, ako keby som tam stále žila,“ odvetila Daša.

„Nuž, to robíte peknú hlúposť. Ste zaujímavá dáma a s vašou oneskorenou nevinnosťou ste ešte zaujímavejšia. Nože mi dajte rúčku!“

„Nie!“ odsekla Daša ostro.

„No keď nie, tak nie!“ odvetil mladík hrubo. „V noci však po mne sama zatúžite, uvidíte... Veď ma predsa poslúchnite, Daša, čo sa tak bránite. Povedzte, vari skutočne veríte v Boha? A kde bol váš Boh, keď počas občianskej vojny všetko pálili a pustošili, kde bol, keď povolžské matky jedli vlastné deti od hladu? Vidíte? Niet Boha! A ak niet Boha, tak čo sa bránite? Potom je predsa všetko dovolené, kto by nám čo zakazoval?... a povedzte mi, boli ste v kláštore šťastná, dával vám Boh niečo zvláštne? Nože, veď už nerobte také drahoty!“

Daša mlčala. Vtom vstúpila do izby Nataša a Irina a zavolali ma, aby som sa k nim pripojila. Tak som si nemohla, žiaľ, vypočuť, ako sa rozhovor skončil.

(…)

7. september 1923

Dnes som na dvore stretla Dašu. Veľmi ma prekvapilo, ako vyzerala. Mala na sebe bledo ružové šaty s veľkým výstrihom a na nohách mala obuté vysoké žlté topánky so strašne vysokými francúzskymi podpätkami. Knísala sa na nich ako kačica, keďže nebola na takúto obuv zvyknutá. V tvári mala zvláštny výraz. Bolo vidieť, že sa za svoje oblečenie až do hĺbky duše hanbí, a predsa sa v jej milej tvári zračil šťastný úsmev. Čerstvo naondulované vlasy jej v nešikovných pramienkoch ležali vôkol čela a tá zmes detinského šťastia a pocitu previnenia bola vďaka tomu ešte výraznejšia. Najzvláštnejšie však bolo, že podľa starého zvyku ešte stále trochu skláňala hlavu a ruky mala prekrížené cez prsia.

„Pozdrav Pánboh, Daša,“ oslovila som ju.

Tvár sa jej zaliala červeňou, pristúpila tesne ku mne a pošepla mi: „Čo som to vykonala?! Alexandra Ľvovna, ja len neviem, čo sa teraz stane...“

„Ale budete šťastná, Daša?“ spýtala som sa jej ticho.

„Ach, asi to je môj osud. Teraz uznávam, že bez toho sa vo svete žiť nedá...,“ odvetila a ticho odišla. Hľadela som za ňou a to, ako sa knísala na vysokých podpätkoch tak, že sa jej telo kývalo ako loď na vlnách sem i tam, ma doslova bolel.

Večer povedala naša Duňaša so zlomyseľným úsmevom: „Videli ste Dašu? Vraj mníška! A chodí tancovať s Pavlušom a minule sa na dôvažok vrátila domov ožratá!“

„To nie je naša vec, Duňaša,“ pokarhala som ju.

Duňaša stisla pery a podráždene odvetila: „Viem, že nás do toho nič, ale je predsa pravda, že je mníška a dovoľuje si veci, ktoré by som si ja nikdy nedovolila, napriek tomu, že nie som mníška, pretože je to hriech!“ Oči sa jej pritom ligotali zlomyseľným potešením.

„Nerozumiem však, prečo sa tomu tešíš, Duňaša,“ povedala som.

„Nuž, keď zhreší človek zasľúbený Bohu, to predsa poteší každého,“ odvetila mi úprimne.

15. september 1923

„Už viete, že asistentka môjho manžela porodila dieťa?“ spýtala sa ma dnes Jekaterina Pavlovna.

„Áno, počula som o tom.“

„Je to rozkošné dievčatko.“

„Čože? Vy ste ho videli?“ začudovala som sa.

„Samozrejme, bola som u nej. Musím sa predsa o to malé stvorenie postarať, veď je to jeho dieťa!“

Láska tejto ženy asi nemá hraníc, keď je schopná toľkej obete.

17. september 1923

Dnešná študentská schôdza nás všetkých uvrhla do stavu beznádeje. V poslednom čase sme veľa počuli o takzvanom „treťom fronte“. Dnes nám predsedkyňa jačejky (straníckej bunky, pozn. prekl.) povedala: „Prvá reorganizačná perióda NEP-u skončila. Rozpočet, priemysel a obchod sú v teraz v poriadku. Teraz sa strana rozhodla obrátiť všetku pozornosť na tretí front, na front intelektuálneho boja. Roky 1917 až 1921 boli rokmi prvého frontu – boja o moc. Boj na druhom fronte trval od roku 1921 do roku 1923 – bojovalo sa o priemysel. Teraz sa však začína bojovať na treťom fronte – na fronte ideológie, a prvé miesto, kde vzplanie tento boj s nemilosrdnou bezohľadnosťou je univerzita!“

Kučakov hovoril celkom dobre, ako vždy, keď číta z konceptu, ktorý mu napíše červený docent Spiridonov.

Je azda príznačné a symbolické, že ten, kto oficiálne vyhlásil v R...túto vojnu, je práve študent, ktorý ešte nezložil úspešne ani jednu skúšku.

18. september 1923

Dnes volili vo veľkej aule rektora. Strana navrhla medika Šapošnikova, ktorý je napriek tomu, že ešte stále neukončil univerzitné štúdium, „docentom“ politických prednášok. Vysvitlo, že komunista Šapošnikov dostal len jedenásť hlasov, zatiaľ čo viac ako sto hlasov pripadlo profesorovi Volkovovi z fakulty medicíny.

Predseda volebnej komisie, komunistický prodekan našej fakulty, oznámil, že výsledok hlasovania naznačuje, že ešte nie sú niektoré veci dostatočne vyjasnené, a navrhol, aby sa volilo ešte raz a tak sa zistil konečný výsledok. Aby to bolo jednoduchšie, vysvetlil, tak sa bude hlasovať otvorene. Niekoľko minút hovoril v prospech Šapošnikova a potom povedal: „Navrhujem zvoliť docenta Šapošnikova, kto s tým nesúhlasí, nech zdvihne ruku!“

Keďže nik ruku nezdvihol, bol vlastne Šapošnikov zvolený jednohlasne za rektora našej univerzity.

22. september 1923

Na našej fakulte sa zmenili študijné plány. Filozofia má zmiznúť úplne, zastúpiť ju majú dejiny materializmu. Psychológia sa ruší a namiesto nej bude len jedna prednáška o reflexológii. Z dejín ruskej literatúry sa stali dejiny spoločenských štruktúr. Náš profesor filozofie je bez prednášok, pretože tie bude čítať „lektor“, ktorého poslala strana. Podobne pochodí i profesor psychológie, lebo jeho miesto zaujme jeden lekár. Smutné pozostatky ruskej literatúry si rozdelia traja profesori.

Otmarovi sa dostali do rúk nemecké noviny, v ktorých jeden nemecký korešpondent tvrdí, že všetko je v poriadku, že profesorov nechávajú úplne na pokoji a o terore vraj nemôže byť ani reči. Otmar prečítal túto reportáž našim profesorom a všetci sa rozhorčovali nad ignoranciou a nehanebnosťou pána, ktorý strká nos do vecí, ktorým nerozumie a ktorý v každom prípade vylíčil, čo mu predviedli zodpovedné úrady. Všetko je v poriadku! Profesorov nechávajú na pokoji! Samozrejme, tak na pokoji, že nemôžu vôbec nič robiť a musia s rodinami pomrieť od hladu. A že všetky tie vedné disciplíny, ktoré vyvyšovali univerzitu nad jednoduchú odbornú školu, rušia jednu po druhej, to je asi v poriadku, však?

Ach, títo vznešení návštevníci zo zahraničia!

Predtým, keď divo vraždili a v Rusku blčali požiare, tak si to možno dokonca na západe všimli a azda aj protestovali proti hrôzam občianskej vojny alebo neľudskosti Čeky. Teraz však ľudí pomaly ničia so železnou dôslednosťou; tak dlho ich utláčajú a znásilňujú, až z nich vytlčú všetko, čo zaváňa slobodou a ľudskou dôstojnosťou; teraz už nehoria ohne, ale umiera sa pomaly v ľadovom chlade, a všetko je v poriadku!

23. september 1923

Dnes na poludnie bola v divadle diskusia, ktorú usporiadali neveriaci. Pozvali duchovných a náboženské spoločenstvá. Neveriaci utrpeli krvavú porážku, pretože ich hovorcovia neuveriteľne zle argumentovali. Na záver diskusie zatkli všetkých rečníkov, ktorí zastupovali náboženstvo.

(…)

2. november 1923

Teraz je nákup na trhu skutočným potešením. Odkiaľ sa to len všetko vzalo! Cukor, med, všakovaké ryby, kaviár, červený a dokonca aj čierny, skrátka a dobre, trh je stále preplnený, malé drevené búdky rastú ako huby po daždi a na nich novučičké vývesné štíty, na ktorých sú neuveriteľne naivným spôsobom nakreslené praclíky, klobúky, topánky, kolesá a tak ďalej.

NEP! Všetko dýcha voľnejšie, obchod a podnikanie sú opäť povolené*, každý sa môže živiť, ako chce, kúpiť, čo chce. Na predavačov v kooperatívoch hľadia ľudia so súcitom, takmer s pohŕdaním. Kedy sa vôbec ešte chodí nakúpiť do kooperatívu? Len vtedy, keď chceme kúpiť veci, ktoré štátne fabriky rozvážajú len do kooperatívov, predovšetkým cukor. Vraví sa však, že čoskoro sa bude dať v súkromných obchodoch kúpiť všetko.

Kooperatívy veľmi cítia konkurenciu súkromných obchodov, to je badateľné najmä na tom, ako sa správajú k zákazníkom. Predavači začali byť dokonca aj zdvorilí a všade sa zjavili oznamy vyzývajúce verejnosť, aby sa na hrubé správanie personálu sťažovali vedeniu.

Na trhu už takmer vôbec nepočuť oslovenie tovarišč a nik mi už dlho nepovedal ani graždanka. Ženám vravia damočka a mužov nedávno začali oslovovať smiešnym titulom – graždanin sudar**. Keď som šla včera na trh s Otmarom, zvolal na nás jeden obchodník: „Damočka, graždanin sudar! Kaviár, najjemnejší kaviár. Možno povedať priam predrevolučný. Ani cár nemal taký delikátny kaviár – nech odpočíva v pokoji!“

Pred rokom by toho muža bezpodmienečne zastrelili. Teraz nikomu ani nenapadne pohoršovať sa nad tým, vraví to celkom pokojne. Len keď okolo prechádza zamestnanec GPU, vtedy sú ľudia opatrnejší. Aj o GPU počuť teraz menej, prirodzene, že ľudia ešte stále tajomne miznú. Všetci vyzerajú, akoby sa roky ukrývali v akýchsi zemľankách a teraz pomaly vyliezajú jeden po druhom za slnečným svetlom.

Konečne boľševici uznali, že bez obchodu a súkromnej iniciatívy sa to nedá, azda sa celé boľševické kúzlo čoskoro skončí. Všetci a o tom rozprávajú. Dnes mi dokonca povedal aj jeden komunista: „Poviem vám to len medzi štyrmi očami: s komunizmom to speje ku koncu, nuž, trochu sme sa zahrali na komunizmus a teraz sme sa vzdali.“

Večer pri čaji je teraz zvyčajne hlavnou témou rozhovoru, ako dlho ešte potrvá, kým komunizmus konečne zmizne, a dnes som s radostným vzrušením rozprávala o dojmoch z trhu.

Georgij Alexandrovič si ma mlčky vypočul a keď som dohovorila, povedal zachmúrene: „Áno, to by bolo všetko veľmi pekné. Ale práve v poslednom čase sa ku mne donieslo, že GPU pracuje intenzívnejšie ako predtým. Asi už menej strieľajú, ale potichu budujú svoju sieť špehov. Registrujú všetko, každý list, každé slovo, všetko v tichosti, v tajnosti. Mám pocit, akoby to bolo ticho pred búrkou, akoby len zadržali dych pred novým úderom. Teraz sa treba mať na pozore viac ako predtým, pretože čo sa týka špehov, mám nezvratné dôkazy.“

Keď to poznamenal, rozpútala sa dlhšia vzrušená debata. Otmar povedal, že Georgij Alexandrovič vidí všetko príliš pesimisticky, vraj jednoducho zvíťazil rozum nad mátožnými horúčkovitým fantastickými utópiami. Väčšina prítomných s ním súhlasila. Len profesor Muratov sa postavil na stranu Georgija Alexandroviča a povedal: „Páni moji, trpíte nevyliečiteľným optimizmom. Vari skutočne veríte, že ľudia, ktorí získali moc v takom bezpríkladnom boji, sa jej dobrovoľne vzdajú, len aby zvíťazil rozum? S rozumom to nesúvisí! Otmar Karlovič má iste pravdu, keď to celé označuje za fantastickú utópiu. Ale vari si myslíte, že utópiu možno vyliečiť rozumom? A potom ešte niečo! Predpokladajme, že by to tak pokračovalo ďalej a komunizmus by sa naozaj skončil s konečnou platnosťou, myslíte si, že by nastal deň, keď by ľudia, ktorí sú teraz pri moci, de facto museli odovzdať veslá? A myslíte si, že by to celé prebiehalo bez ťažkostí? Niekedy, v nejakom bode, by muselo dôjsť k odplate. Rozumiete, čo to znamená? Značí to, že komunisti vlastne nemôžu ustúpiť, hoci by im aj rozum tisíckrát vravel, že by to mali urobiť! Rozum teraz jasne ukazuje, že boľševici sa mýlili, preto musia boľševici násilím dokázať, že majú pravdu. Vravím vám, Otmar Karlovič: Vy ste jedným z tej hŕstky šťastných, pretože sa môžete rozhodovať o svojej budúcnosti. Hľaďte, aby ste včas opustili túto nešťastnú krajinu. Budúce leto idem, ako viete na zahraničnú akademickú služobnú cestu. Rozhodne sa vynasnažím, aby sa mi dovolenka natiahla na dobu neurčitú.

* Lenin schválil Novú ekonomickú politiku už v roku 1921, trvalo však dlhšie, kým sa presadila aj vo vzdialenejších guberniách a na vidieku, pozn. prekl.

** Občan pán, pozn. prekl.