NOVINKA: Alexander Solženicyn: Súostrovie Gulag
Nové slovenské vydanie Súostrovia Gulag vychádza v revidovanom preklade doplnenom novými poznámkami a doslovom, ktorý sa zameriava na slovenské obete gulagu a dobové politické súvislosti.
Solženicynovo prelomové dielo odhaľuje pomery v sovietskych komunistických koncentračných táboroch. Stalo sa symbolom politickej a ľudskej obžaloby stalinizmu, pričom však neobchádza fakt, že základy totalitného štátu siahajú až k Leninovi – už počas jeho vlády začali masové popravy, položil základy plánovanej ekonomiky, vytvoril Čeku a vznikli prvé tábory, neskôr známe ako gulag.
Autor čerpal z vlastných skúseností politického väzňa, ktorý prešiel hrôzami gulagu, ako aj z dobových dokumentov a mnohých autentických svedectiev. Sleduje osud jedného väzňa od zatknutia, cez vyšetrovanie, súd, transport do tábora a život v ňom, ako aj ďalšie príbehy jednotlivých väzňov a na pozadí týchto udalostí uvažuje o nezmyselnej krutosti a absurdite sovietskeho zákonodarstva a pomerov v Stalinovej ére.
Podľa Solženicynových prepočtov prešlo gulagom počas jeho existencie okolo šesťdesiat miliónov ľudí. Keď roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru, vedelo iba pár zasvätených, že už dvanásť rokov pracuje na svojom najdôležitejšom diele. Súostrovie Gulag patrí medzi najvýznamnejšie knihy 20. storočia. Ako napísal americký diplomat a historik George F. Kennan, je to „najväčšie a najsilnejšie jednotlivé svedectvo o politickom režime, aké sa v modernej dobe objavilo.“
Stalinov nasledovník Nikita Chruščov, ktorý potreboval symbol destalinizácie, ho v roku 1962 našiel v publikovaní Solženicynovej novely Jeden deň Ivana Denisoviča v prestížnom časopise Novyj mir. Následne vychádza v knižnom vydaní, predajú sa milióny výtlačkov. Autor knihy sa stáva svetoznámym, Chruščov ho dokonca pozýva do Kremľa.
Solženicyn strávil v gulagu osem rokov (1945 – 1953) a ďalšie tri roky vo vyhnanstve. Po napísaní novely, v ktorej zachytil jeden deň trestanca, si uvedomoval, že jeho skúsenosti nie sú postačujúce na napísanie rozsiahlejšieho diela, ktoré by v plnej šírke zachytilo históriu sovietskych koncentračných táborov. Ale práve povolenie vydať knihu v Sovietskom zväze spôsobilo, že jej autor začal dostávať stovky listov od ľudí, ktorí sa chceli podeliť o svoje skúsenosti s gulagom.
Chruščova už v roku 1964 nahrádza vo vedení krajiny zástanca tvrdej línie Leonid Brežnev, čím sa končí krátka poststalinská éra, ktorá priniesla aspoň obmedzené slobody. Tajná polícia opäť sústreďuje svoj záujem na spisovateľov a Solženicyn pokračuje v práci na svojom diele v utajení. V krátkom období odmäku sa mu podarilo získať dostatok materiálu a nasledujúce roky venuje jeho spracovaniu. Má mnohých pomocníkov, nazývaných „neviditeľní“ – čítajú knihy, robia z nich výpisky, preverujú citáty, prepisujú a skrývajú časti rukopisu. Je malým zázrakom, že nikto autora nezradí a tajná polícia na všetko príde až v čase, keď už je neskoro a trojzväzková kniha je na rôznych miestach ukrytá v štyroch exemplároch a jej mikrofilm sa podarilo prepašovať v krabičke od kaviáru do Francúzska.
Štyri mesiace pred prvým vydaním knihy, v auguste 1973, KGB v Moskve zatkla a päť dní a nocí vypočúvala Jelizavetu Voraňanskaju, blízku spolupracovníčku Alexandra Solženicyna, ktorá prepísala poslednú verziu knihy. Tajná polícia ju sledovala niekoľko mesiacov a vďaka nej sa dostala k jednej z prvých kópií knihy. Voraňanskaja predtým povedala Solženicynovi, že kópiu v súlade s jeho pokynmi spálila v lese a údajne nad každou horiacou stránkou spoločne s priateľkou plakali, nebola to však pravda. S rukopisom sa nedokázala rozlúčiť, čo sa jej stalo osudným – krátko po prepustení vo svojom byte spáchala samovraždu. Po tom, ako sa Solženicyn dopočul o tejto tragédii, napísal text, ktorý sa stal predslovom Súostrovia a jeho zverejnenie už ďalej neodkladal, hoci si veľmi želal, aby najprv vyšlo v Rusku. Ako prvé sa v Paríži objavilo vydanie Súostrovia Gulag v ruštine, krátko po ňom nasledovali vydania vo francúzštine, nemčine a angličtine. Pre významnú časť západoeurópskej ľavice Solženicynova kniha znamenala koniec ilúzie o sovietskej ceste k modernite. Sovietske úrady autora krátko nato vyhostili a až do roku 1994 žil v emigrácii.
Prvý, málo známy slovenský preklad diela vyšiel roku 1974 vo Švajčiarsku, nový slovenský preklad vyšiel u nás dva roky po revolúcii. Jeho revidované a doplnené vydanie ponúkame slovenskému čitateľovi s nádejou, že aj po rokoch si jedno z najdôležitejších svedectiev 20. storočia nájde svoje publikum.
Recenzie:
Priehrštie pravdy o fenoméne gulag
V kníhkupectvách:Panta Rhei, Martinus, Gorila, Artforum, abcknihy
Titul: Súostrovie Gulag
Autor: Alexander Solženicyn
Vydavateľstvo: Premedia
Rozmer: 170 x 240 x 120 mm
Počet strán: 1248, v troch zväzkoch
Väzba: tvrdá s prebalom
ISBN 978-80-89594-12-2
Odporúčaná cena: 59 eur
Veľkoobchodná distribúcia: Partner Technic
Kniha vychádza: 15. decembra 2012
Alexander Solženicyn, marec 1943
Alexander Isajevič Solženicyn (1918 – 2008) sa narodil v severokaukazskom kúpeľnom meste Kislovodsk. Jeho otec zahynul šesť mesiacov predtým, než v decembri prišiel na svet jeho jediný syn. Otec bojoval počas celej vojny, frontový bol dokonca aj jeho sobáš. Zahynul krátko po návrate domov kvôli nehode na poľovačke a zlej zdravotnej starostlivosti. Už nestihol doštudovať filológiu, ktorú opustil pred vojnou. Solženicynova matka, pôvodom Ukrajinka, bola vzdelaná, hovorila francúzsky a anglicky, rodinu živila ako pisárka a stenografka. Už sa nikdy nevydala. Keď mal Alexander šesť rokov, presťahovali sa do Rostova na Done. Otcove vyznamenania, ktoré získal počas služby pre cársku armádu, radšej zakopali. Solženicyn sa už od detstva chcel stať spisovateľom, podobne ako otec chcel študovať literatúru na Moskovskej univerzite. Svoju ranú tvorbu ako tínedžer okrem iných poslal aj Konstantinovi Fedinovi, ktorý v šesťdesiatych rokoch už svetoznámemu autorovi zabránil vydať román Rakovina. Matka si nemohla dovoliť poslať syna do Moskvy, a tak vyštudoval matematiku a fyziku v Rostove na Done. Matematika mu neskôr dvakrát zachráni život – bude ju niekoľko rokov učiť počas svojho trestu, čím sa aspoň načas vyhne ťažkému pracovnému nasadeniu, rovnako mu pomôže prežiť aj vo vyhnanstve.
Alexander Solženicyn, december 1948
Krátku učiteľskú kariéru po absolvovaní školy prerušila vojna. Niekoľko mesiacov pred jej koncom ho ako vojaka Červenej armády zatkli, bili a vypočúvali kvôli listom z frontu adresovaných kamarátovi. Spochybnil v nich spôsob, akým Stalin viedol vojnu, pričom ho nazýval rôznymi výsmešnými menami. Osemročný trest si odkrútil v rôznych táboroch gulagu. Definitívne sa rozišiel s komunizmom a prešiel duchovnou premenou, veľkú úlohu u neho až do konca života zohrávala pravoslávna viera. Po prepustení z gulagu a rokoch vo vyhnanstve v Kazachstane, počas ktorých takmer umrel na rakovinu, sa roku 1956 vracia do Moskovskej oblasti. O šesť rokov neskôr sa z neznámeho stredoškolského učiteľa stane literárna hviezda, po Chruščovovom páde však prichádzajú represie, konfiškácia časti diela aj archívov a prenasledovanie zo strany KGB. V roku 1970 dostáva Nobelovu cenu za literatúru, čím sa politický tlak ešte viac stupňuje, KGB sa dokonca pokúsi o atentát. Po vydaní Súostrovia Gulag na Západe ho roku 1974 zatknú (stihne si so sebou zobrať ošúchanú čiapku a opotrebovaný kabát z ovčej kože, ktoré si priniesol z vyhnanstva), zbavia sovietskeho občianstva a vyhostia z krajiny.
Solženicyn so synmi, Vermont, 1980
Solženicyn sa ešte na škole oženil s mladou chemičkou Natáliou Rešetovskou. Strávili spolu iba rok, než sa dostal do armády a potom od gulagu. Rok pred vypršaním trestu sa rozviedli, opäť sa zosobášili rok po jeho návrate z vyhnanstva. V druhej polovici šesťdesiatych rokov však spoznáva mladú matematičku Natáliu Svetlovú, ktorá zohrá významnú úlohu pri rozširovaní jeho diela. Krátko po získaní Nobelovej ceny žiada prvú manželku o rozvod, tá však reaguje pokusom o samovraždu a s rozvodom súhlasí až o dva roky neskôr. Solženicyn sa žení so Svetlovou, s ktorou má v tom čase už dvoch synov a čoskoro sa narodí tretí. Šesť týždňov po jeho vyhostení zo Sovietskeho zväzu ho deti a manželka nasledujú do exilu v Nemecku. Krátko žije vo Švajčiarsku, nakoniec sa na osemnásť rokov usadí na vidieku v americkom Vermonte, kde v ústraní pracuje predovšetkým na päťtisícstranovom cykle Červené koleso venovanom ruským dejinám. Solženicyn je kritický voči hodnotám a životnému štýlu Západu, isté porozumenie nachádza iba u amerických konzervatívcov. Viac ako hosťovská krajina ho však stále zaujíma Rusko, kam sa triumfálne vracia až v roku 1994.
Solženicynov návrat do Ruska, Vladivostok 1994
Pri príchode absolvuje dvojmesačnú púť vlakom z Vladivostoku do Moskvy a je znechutený stavom, v akom nachádza ruskú spoločnosť. Tieto názory predstavuje aj v televíznej šou, ktorej moralizátorský duch neoslovil dostatočné publikum – po roku ju pre nízku sledovanosť zrušili. Nikdy za svojho neprijal Gorbačova, ktorý chcel len reformovať komunistickú ríšu, po krátkom váhaní odmietol aj prvého ruského demokraticky zvoleného prezidenta Jeľcina, viac porozumenia mal pre Putina, u ktorého mu bol sympatický patriotizmus a snaha obnoviť slávu Ruska. Posledné roky strávil v dači na okraji Moskvy, v ktorej susedstve v minulosti bývali sovietski pohlavári.
Alexander Solženicyn v pracovni, nedatované
Hoci už pred druhou svetovou vojnou plánoval napísanie rozsiahlej historickej fresky Červené koleso, až zatknutie v poslednom roku vojny a roky strávené v gulagu a vo vyhnanstve priniesli Solženicynovi materiál, ktorého spracovaním sa preslávil. Do literatúry vstúpil počas chruščovovského odmäku. Jeho novela Jeden deň Ivana Denisoviča (napísal ju roku 1958, publikovaná bola aj zásluhou spisovateľa a člena politbyra Alexandra Tvardovského roku 1962) bola prvým oficiálne povoleným dielom o táboroch. Kniha zachytáva jeden deň v živote bývalého roľníka, odsúdeného sovietskeho vojaka Šuchova. Predtým, než padol do nemeckého zajatia, bojoval na severozápadnom fronte. Ušiel zo zajatia, ale vlastní ho obvinili, že je fašistický agent a skončil v trestaneckom tábore. Solženicyn ho zobrazuje ako obyčajného človeka, ktorý zažil nespravodlivosť, ale zachoval si ľudskú dôstojnosť.
Novela Prípad na stanici Kočetovka (1962) je drámou z druhej svetovej vojny, v ktorej dôstojník podľahne atmosfére špiónománie a zničí kvôli tomu život čestného človeka. V poviedke Matrionina chalupa (1963) autor zobrazuje chudobné a nefunkčné sovietske Rusko päťdesiatych rokov. Do zákazu publikovať už v Sovietskom zväze stihla vyjsť iba moralizujúca novela Vo vyššom záujme a poviedka Zachar Kalita o zdevastovanom pamätníku bitky na Kulikovom poli zo 14. storočia, ktorá vyvolala vlnu akcií na záchranu historických pamiatok.
Publikovaniu románu Rakovina v Sovietskom zväze v šesťdesiatych rokoch nepomohli ani Tvardovského odporúčania, prvýkrát vyšiel roku 1968 vo Frankfurte nad Mohanom, v Rusku až roku 1990. Má výrazne autobiografické črty. Rakovina rozožiera nielen jeho hlavnú postavu, sovietskeho úradníka, ktorý sa ocitá v špinavej nemocnici, ale v obraznej rovine aj celú spoločnosť poznačenú stalinizmom.
Názov románu V kruhu prvom (1968, v Rusku 1990) odkazuje na Božskú komédiu – prvý kruh je najznesiteľnejší v Danteho kruhoch pekla. V knihe ho predstavuje väzenie Marfíno pri Moskve, kde inteligencia zbavená slobody pracuje na vynálezoch pre Stalina. Ľudia za mrežami v románe paradoxne pôsobia vnútorne slobodnejší ako dozorcovia a ich nadriadení, ktorí žijú v permanentnom strachu z nevypočítateľného vodcu krajiny.
V roku 1970 získal Alexander Solženicyn za svoje dielo Nobelovu cenu za literatúru. Aj keď už mal prakticky hotové svoje monumentálne dielo Súostrovie Gulag (viac o knihe na prvej záložke), na jeho vydanie aspoň v zahraničí musel počkať ďalšie tri roky. Krátko nato ho vyhostili zo Sovietskeho zväzu. Nielen svoj boj s politickým aparátom a Zväzom spisovateľov neskôr zobrazil v knihe Klalo sa teľa s dubom (1975), ktorú začal písať uprostred najväčších represií voči sovietskym disidentom, krátko po tom, ako mu zabavili archív. Kniha končí jeho zatknutím a vyhostením, jej epilóg predstavuje prvé stránky, ktoré napísal na Západe. Nasledujúce obdobie opísal v životopisnej knihe Zrno medzi žarnovmi.
Solženicynovo dielo je rozsiahle, je autorom poézie (Pruské noci), viacerých drám, poviedok, esejí o dielach klasikov 19. storočia a množstva publicistických textov. Vzťahy Rusov a židov zachytil v kontroverzne prijímanej knihe Dvesto rokov spolu, situáciu v rodnej krajine po páde komunizmu komentuje v knihe Rusko v troskách.
Dlhé roky zbieral materiál nielen na Súostrovie Gulag, ale aj na románový cyklus Červené koleso, plánovaný ako cyklus dvadsiatich kníh, ktorého písaniu sa venoval počas rokov strávených v Spojených štátoch. Autor chcel v každej z nich zachytiť dobové udalosti v tzv. uzloch, ich dej sa vždy koncentroval do niekoľkých kľúčových dní. Prvá kniha rozpráva o porážke ruských vojsk vo Východnom Prusku v auguste 1914. Dej ďalšej knihy sa odohráva o dva roky neskôr a má skôr rodinný charakter, nasledujúce dve zachytávajú udalosti roku 1917 – Februárovú revolúciu a Leninov príchod do Petrohradu. V roku 1975 Solženicyn vydal časti týkajúce sa Lenina v osobitnej knihe s názvom Lenin v Zürichu. Z ďalších častí románového cyklu, ktorý mal končiť v poslednom roku druhej svetovej vojny, Solženicyn publikoval už iba útržky. Iba prvé dve knihy majú pritom románový charakter, zvyšné publikované časti sú skôr faktografickou kronikou. S výnimkou prvej časti sa tento ambiciózny cyklus nedočkal väčšieho ohlasu v zahraničí ani v Rusku, hoci autor práve v ňom videl svoje životné dielo.
